Prezident RT Erdogan je opäť proti členstvu Švédska a Fínska v NATO

Niet divu, Turecký prezident RT Erdogan minulý piatok oznámil, že bude proti vstupu Švédska a Fínska do NATOa to aj napriek nedávnemu úsiliu zo strany Štokholmu a Helsínk splniť požiadavky tureckých orgánov. Ako predtým, hlava štátu vysvetľuje svoje rozhodnutie, ktoré sa ukazuje ako blokovanie vstupu dvoch škandinávskych krajín do Atlantickej aliancie, keďže si vyžaduje jednomyseľnosť hlasovania, politikou, ktorú tieto dve krajiny uplatňujú v otázkach azylu, a najmä v súvislosti s niektorými členmi Tureckej strany pracujúcich alebo ktorých za takých označila Ankara, ale aj so zástancami kazateľov Fethullaha Gülena, odporcu prezidenta Erdogana a obvinených tureckými úradmi, že stáli pri zrode neúspešného pokusu o prevrat 2016. Pre tureckého prezidenta by išlo o to, aby sa vyhol opakovaniu rovnakej chyby, ako keď Grécko vstúpilo do atlantickej aliancie, pričom by sa podriadil pasáži, že obe krajiny vstúpili do NATO spoločne 18. februára 1952 a že Turecko vtedy nemalo právo na postaviť sa proti členstvu Atén.

Nateraz sa neodfiltrovala žiadna oficiálna reakcia na piatkové vyhlásenie prezidenta Erdogana, a to ani z Bieleho domu, ani z iných európskych metropol. Švédsky najvyšší súd to však včera zamietol Ankarská žiadosť o vydanie novinára Bulenta Kenesa, bývalý šéfredaktor opozičného denníka Zaman, niekoľko rokov v exile v Štokholme. Argument, ktorý predložili švédske orgány, týkajúci sa nezávislosti švédskeho súdneho systému, čo je pojem pre prezidenta Erdogana pravdepodobne nejasný, zjavne nepresvedčil turecké orgány, ktoré ostro protestovali. Niet však pochýb o tom, že švédske orgány predpokladali takýto výsledok, keďže žiadosť o vydanie zo strany Ankary bola v rozpore so švédskymi zákonmi a bolo veľmi nepravdepodobné, že by ju mohli povoliť sudcovia švédskeho najvyššieho súdu.

Prípad Bulenta Kenesa však odhaľuje skutočné turecké ambície. Hoci pôvodne Ankara oznámila, že má v úmysle získať niekoľko desiatok extradícií „teroristov“ zo Štokholmu a Helsínk, turecké úrady v skutočnosti iniciovali iba jedno formálne nominálne konanie, a to skôr voči novinárovi, pričom s istotou vedeli, že šance na úspech boli malé. Inými slovami, argumenty prezidenta Erdogana týkajúce sa odmietnutia vstupu dvoch škandinávskych krajín do NATO boli od začiatku veľmi málo relevantné, a preto boli len návnadami, ktoré mali zakryť skutočné ciele Ankary, najmä pokiaľ ide o zrušenie Americké a európske sankcie týkajúce sa určité obranné technológie umožňujúce krajine pokračovať vo svojich ambicióznych programoch vojenského vybavenia, ale aj získať benevolentnú západnú neutralitu v súvislosti s ambíciami, ktoré Erdogan prejavil v Sýrii, Iraku a na Kaukaze, ako aj de facto neutralitu voči napätiu s Aténami.

Zostáva prečítať 75 % tohto článku,
Prihláste sa na odber!

Les Klasické predplatné poskytnúť prístup k
články v ich plnej verziiA bez reklamy,
už od 6,90 €.

prihlásenie k odberu