Pokiaľ ide o zastrašovanie, Nemecko uprednostňuje ochranu USA pred partnerstvom s Francúzskom

Francúzsky prezident Emmanuel Macron chcel 7. februára 2020 počas prejavu k stážistom vojnovej školy otvoriť príležitosť na rokovanie na európskej úrovni návrhom na začatie diskusií s európskymi partnermi, ktorí si to želajú, rozšíriť francúzsku doktrínu odstrašovania na týchto partnerov. Zdalo sa zrejmé, že toto otvorenie bolo primárne zamerané na Berlín, privilegovaného partnera Francúzska v obranných projektoch od príchodu Emmanuela Macrona na Elysée. Ale nemecké úrady majú zjavne úplne iné ambície...

Berlín totiž prostredníctvom hlasu nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera odpovedal francúzskemu prezidentovi úplne inak, než sa očakávalo. Pri príležitosti výročnej konferencie o bezpečnosti v Mníchove tento v skutočnosti pripomenul, že žiadna európska iniciatíva by v žiadnom prípade nemala meniť transatlantické spojenie z hľadiska odstrašovania, aj keď bolo vhodné využiť francúzsku ponuku na prehĺbenie diskusií o európskom posilňovaní. Inými slovami, pre nemecké úrady nie je pochýb o tom, že by sa zaobišli bez americkej ochrany, aj keď je to sprevádzané nadmernými autoritami, na ktoré je teraz Washington zvyknutý od príchodu Donalda Trumpa do Bieleho domu. Bezpečnosť Nemecka podľa neho nebude dlho schopná zabezpečiť žiadna krajina, dokonca ani Európska únia. Ministerka nemeckých ozbrojených síl Annegret Kramp-Karrenbauerová vystúpila s rovnakým prejavom, veľmi explicitne, pričom uviedla, že Francúzsko nenavrhuje previesť odstrašovanie pod európske velenie.

Berlín zároveň opäť raz veľmi nepriaznivo oznámil Parížu, čím naznačil svoju pripravenosť zúčastniť sa na európskej námornej iniciatíve v Perzskom zálive, ak sa opatrenie skutočne stane európskym. V súčasnosti však ide o francúzsku iniciatívu, ktorá spája niekoľko ďalších krajín vrátane Dánska a Holandska s cieľom zabezpečiť komerčnú dopravu v tejto veľmi napätej oblasti. Nemecké orgány tiež naznačili, že sú za vyslanie prostriedkov na sledovanie, a nie za vojnové lode, aby nevyzerali agresívne. Tieto vyhlásenia prichádzajú deň potom podmienečný súhlas Spolkového snemu s pokračovaním prvej fázy programu FCAS, a ktorý bol sprevádzaný silnými preventívnymi opatreniami, ktoré by mohli byť vnímané ako rezerva skĺzajúca k skutočnej nedôvere voči Parížu.

V priebehu jedného týždňa sú preto prinajmenšom tri nepriaznivé vyhlásenia francúzskeho nemeckého partnera, ktoré si vyžadujú väčšiu opatrnosť zo strany Paríža. Z logiky týchto vyhlásení sa skutočne zdá, že cieľom Berlína je predovšetkým získať celosvetovú prevahu nad Európou v otázkach obrany. A na to budú musieť nemecké úrady oslabiť obraz Francúzska na európskej scéne, ako aj jeho technologickú a vojenskú silu. Pretože ak sú Nemci pripravení akceptovať americký dohľad, to isté samozrejme neplatí pre francúzsky dohľad, aj keď sa obmedzuje na otázky odstrašovania.

Otázkou teraz je, ako Paríž na tieto oznámenia zareaguje. Pre prezidenta Macrona bolo francúzsko-nemecké partnerstvo jadrom projektu obrany počas prezidentskej kampane. Ale je jasné, že prezidentská vízia sa teraz rozchádza s nemeckými ambíciami, ktoré sú oveľa hegemónnejšie. S vedomím, že Berlín si je vedomý toho, že francúzska verejná mienka nikdy neprijme presun odstrašovania pod európske velenie, môžeme pochybovať o nemeckej motivácii urobiť z toho oblasť rokovaní.

Možno, niekto by si mohol myslieť, je to otázka vytvorenia medzinárodného naratívu dostatočného na ospravedlnenie rozchodu so zmluvou o nešírení jadrových zbraní alebo otvorených dverí pre Washington na ďalšie rozšírenie spolupráce v záležitostiach odstrašovania. V tejto súvislosti nezabúdajme, že mnohí z nemeckej politickej triedy veria, že Paríž by sa mal vzdať aj svojho kresla stáleho člena Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, bez ohľadu na protiústavnosť tejto požiadavky.

Faktom zostáva, že súčasné francúzsko-nemecké programy, ako sú FCAS a MGCS, sú založené na prepojení priemyselných a technologických obranných základní oboch krajín. Ak však nemecký priemysel ešte nemá dostatočné kapacity na to, aby si nárokoval autonómiu, neplatí to pre Francúzsko, ktoré má všetky schopnosti a know-how na realizáciu všetkých svojich obranných programov. Preto je v prípade Nemecka možné tieto projekty úplne alebo čiastočne realizovať bez straty priemyselných zručností a dokonca aj bez získania nových, čo nie je prípad Francúzska, ktoré bude musieť nevyhnutne stratiť zručnosti v dôsledku nedostatku národné zmluvy.

Môžeme preto pochybovať o ich vhodnosti v súčasnom politickom kontexte, alebo aspoň o vhodnosti ich realizácie bez toho, aby sa súčasne rozvíjali doplnkové programy zamerané na zaručenie vojenskej a priemyselnej efektívnosti krajiny v autonómii, bez ohľadu na záver týchto programy. Nebolo by otázkou utrpenia s Nemeckom, čomu sa Francúzsko podarilo vyhnúť zo Spojených štátov po druhej svetovej vojne...